Anton Srholec, nebol dieťaťom šťasteny. Strážcovia povinného ateizmu ho ako neposlušného kňaza poslali na jedenásť rokov do uránových baní. Keď si odsedel čo mu nadelili, za jeho vernosť ho strážcovia viery, vykázali na perifériu.  Cirkev mu odobrala pastoráciu. Vzali mu  všetko čo možno kňazovi vziať.  No António sa nezlomil ani nezahorkol. Keď mu vzali chrám, chrámom sa mu stala ulica. Keď mu odopreli domov, sám sa stal domovom pre bezdomovcov. Voči tým čo ho uväznili, či voči tým, čo mu zakázali byť kňazom neprechovával  nevraživosť. Čo mu vzali stalo sa mu bohatstvom.  Stratu dokázal slobodne s pokorou premeniť na zisk.  Slovenská Katolícka cirkev v ňom mala tvár, ktorú brala vážne celá spoločnosť, svojou nesúdiacou láskou bola podobná pápežovi Františkovi. V prítomnosti otca Srholca sa aj skeptikom ľahšie verilo, že Boh je láska. Na pohodových bohoslužbách si neváhal nasadiť smiešnu masku a zasmiať sa nad malichernými šarvátkami našich cirkevných tradícií. Až do smrti bol mladý, neutápal sa v nostalgii za minulosťou, jednou nohou bol vždy v tom, čo ešte len príde. Akoby napĺňal slová majstra Eckharta: Boh je novissimus vždy to najnovšie čo je, Boh je vždy na počiatku. Som dnes mladší, než som bol včera, a ak zajtra nebudem mladší ako dnes, budem sa za seba hanbiť.

© Daniel Pastirčák