Turínsky denník 1969 – 1970
Pochopiť a osvojiť si reč lásky je ako naučiť sa cudziu reč. Keď si vo svete a neovládaš cudziu reč, málo pochopíš a oni nepochopia vôbec nič z tvojej kultúry, vzdelania, titulu a neviem čoho ešte, na čom si zakladáš doma. Naučiť sa cudziu reč nestačí ovládať pár slov. To musí človek vniknúť do ducha tej reči, pochopiť zmysel, denne opakovať, denne sa musí cvičiť, denne študovať, konverzovať. Tak je to aj s láskou. To chce denne opakovať, denne rásť, zdokonaľovať sa až k dokonalosti Kristovej lásky. Tak ako on nás miloval Ako nás miloval? Opravdivá láska sa vymyká všetkej ľudskej logike, je úplne nad ňou. Ako miloval Kristus? Bol služobníkom, miloval tam, kde ľudia pohŕdali, dal to, čo práve potrebovali, čo hľadali, oslobodil ich od toho, čo ich znepokojovalo a robilo nešťastnými. Žil medzi ľuďmi s úplnou prostotou, mierom, slobodne sa pri ňom cítil každý, vyžaroval dobrotu, nakoniec život kladie za nás. Vo svojej láske musíme byť konkrétni. Milovať Ježiša znamená milovať svojho brata celým srdcom, byť otvorený, byť prístupný, zraniteľný, stáť kedykoľvek k dispozícii, zabudnúť na seba, nemyslieť na svoju bolesť, ale vžiť sa do potrieb a situácie iného.
Paradoxy chudoby. Žena otrhaná, špinavá, zafúľaná, neupravená, v uzlíku si nesie kus handry na stanicu do čakárne. Jediné miesto, kde sa v zime kúri a nevyženú ťa. Handru hodí na seba, že jej trčia len vyšmatlané topánky, kabelku dá pod hlavu, je večer, spí. Okolo tretej nadránom sa zdvihnem, poškriabe sa, upraví rozcuchané vlasy, vytiahne škatuľku drahých cigariet, zapáli si, v kľude vyfajčí cigaretu, otočí sa na druhú stranu a spí do rána. Chudoba, ktorá je mimo nášho dostrelu. Extrémna chudoba, ktorá už neverí, že jestvuje dobro, schopné obohatiť život. Chudoba, ktorá už od nikoho nič nečaká, ani nie je schopná nič prijať, rozumne užiť , udržať, vlastniť, nikomu neverí. Oproti tomu extrémne bohatstvo, ktoré neverí, že jestvuje iný svet núdze a nikomu nič nedá. Hľadať protipóly… niekedy je dobré spať aj na stanici nie v 1. triede…
Jedna z najpríťažlivejších čŕt Ježišovej lásky je jeho sympatia k chudobným a jednoduchým. Všetci velikáni sveta, básnici, vedci, filozofi, umelci hľadali ľudí sebe podobných, bohatých, mocných a múdrych. Ich pomocou rástli a zaisťovali si svoju slávu. Keď Ježiš hodlal založiť svoju cirkev, ktorá tu bude až do skončenia sveta, podľa všetkej logiky mal sa pridržiavať bohatých, mocných a slávnych. On to urobil práve naopak. Miloval deti, blahorečil chudobe, za základ komunity si ako stĺpy zvolil jednoduchých robotníkov, odmietal slávu a bohatstvo, svoje učenie zveril neučeným poslucháčom, jediný raz písal, aj to len do prachu zeme a keď to čítali mocní a bohatí, po jednom odchádzali. Keď opisuje kritériá posledného súdu, dobrí sa len radostne čudujú, ale zlí sa pýtajú: kedy sme ťa videli hladného otrhaného, chudobného, bez prístrešku, vo väzení? Odpoveď je prekvapivá len pre slepých, ktorí tvrdia, že dobre vidia: Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili.
©Anton Srholec
Posledný pozdrav (Nový rok 2016)
Ešte vyspievam pieseň o Márii. O jej čiernom plášti, ktorý sa predlžuje a rastie, ako tmavé noci pred Vianocami. Noc má svoju moc. Vláda tmy. Smútok po stratenom a hlad po tom hlavnom, ktorý sa márne snažíme uspokojiť množstvom zbytočných vecí a kulinárskymi špecialitami.
Ty, Bylinkárka, Umka, Ochrankyňa prameňov, Babica, Plačka, dnes tvoje nedocenené sestry asistujú pri pôrode detí, povedia teplé slovo, vymenia mokrú posteľnú bielizeň, bdejú nad krehkým spánkom pacientov, utíšia bolesť a ak sú odvolaní, zatlačia oči.
Ty, čo sa ráno budíš aj bez budíka, aby si opäť nastúpila do toho kolotoča, ktorý ťa nešanuje, ak má byť doma, v chladničke a v našom okolí všetko, ako to má byť.
Ty, ktorá nesieš deti do škôlky, starším rozdelíš drobné, aby v škole prežili, ošetríš muža, aby bol spokojný a nás dôstojne reprezentoval. Do práce prídeš unavená a to je ešte len začiatok.
Ty slobodná, náročná. Než by si mala mať na krku jedného nezodpovedného mamľasa, radšej budeš sto rokov sama. V zamestnaní ťa len využívajú. Veľa si sa naučila a nemáš nikoho, kto by sa ťa zastal. Ich chlapská, maskulínna pýcha nepozná hranice.
Ty, ktorá učíš deti. Robíš oveľa viac. Vychovávaš ten kŕdeľ slobodných vtákov. Nájsť spoločného menovateľa. Rovnováhu medzi tvrdou rukou a naivnou sentimentalitou. Pacifikovať výtržníkov a podporiť talenty a poctivú prácu. Unavená sa vraciaš z tej arény a to ešte kabela plná testov, ktoré musíš často na úkor svojej rodiny opraviť.
Ty, v službe života, čo máš viacero detí. Nepatríš k zeleným, nemáš čas študovať ekológiu a stretať sa s ochrancami prírody. Len si odmietla antikoncepciu. Keď sme už otrávili zem, nesmieme otravovať aj more. Od rána do večera krik, hádky a spory. Tí, čo sa ráno skoro pobili, pri večeri sedia a spolu a sa chichocú. Ľudia sa hádajú len pre maličkosti. Veľké problémy sa riešia mlčaním. Doživotná slúžka, žijúca z viery, lásky a nádeje. Všetko má svoj čas, Oni sa to naučia.
Ty nezamestnaná. Odovzdala si deti, máš na to podmienky, aj chuť pracovať, ale tvoj vek ťa prezrádza. Márne ponúkaš to, čo vieš. Tvoje hrdé rovesníčky sa vozia v drahých autách, zdá sa ti, že si im na posmech. Kto to spotvoril tento národ a rozkradol jeho majetok? Kto nás to zaviedol do slepej uličky? Kto vymyl naše mozgy a srdcia, keď naši predkovia sa ešte nedávno vo svojej skromnosti dokázali spolu tešiť, plakať a hlavne deliť sa?
Ty, dievča z ulice. Nikto ťa neviedol a nepresvedčil, aby si sa niečo naučila. Kedysi tebou ľudia pohŕdali a posmešne vraveli, že šliapeš betón. Výstredne oblečená, pohŕdajúca pohŕdaním si sa dala na to najstaršie remeslo. Dne už si chytrejšia. Založila si si firmu. Tvoja Vášnivá fotografia, a „zavolajte ihneď“. Robíš to profesionálne, s rutinou a klient ani len nezbadá, že v tom nie je ani za štipku lásky. On to ani nečaká. Kupuje si tovar. Pripomínaš mi príbeh z Evanjelia, keď k nášmu Učiteľovi za vlasy priviedli ženu, ktorú prichytili pri cudzoložstve. Mojžiš nám prikázal takúto ukameňovať. Čo ty nato? Muž sa vyparil. Učiteľ mlčal a potom prstom písal do piesku. Postupne všetci odišli. „Nik ťa neodsúdil? Ani ja. Len si dávaj pozor, ľudia dokážu byť krutí“. Vrcholom tajomstva zlého je ľudská pýcha a zloba.
Ty, moja božia dedina. Tešíš sa, nakupuješ, konzumuješ a zabúdaš. Ja som tvoj pastier a bdiem. So mnou bdejú hlavne tí, čo zacítili hlodavú bolesť v orgáne, ktorý si pred tým ani neuvedomili, že ho majú. Zo začiatku sa boja ísť k lekárovi, aby im nepotvrdil ich tušenie. Naraz sa zmení celý repertoár. Ty moja rozhádaná dedina, opitá falošným sebavedomím. Svetové metropoly ťa predbehli aj päťnásobne. Ak máš glóbus, tú malú škvrnku zakryješ prstom. Platí len to, čo v pokore kladieme do súťaže na stôl. Ešte stále máme hodnoty, po ktorých svet túži, ako po soli v tej múdrej rozprávke.
Vy, naša milovaná mamička. Nosili ste jej meno a ja som vo vašej tvári videl jej obraz. V bielom ručníku, keď ste sa trochu pousmiali, krajšiu Madonu by nenamaľoval ani najslávnejší maliar súčasnej doby. Deti ste prijímali, „jak pánbu dá“. A nadelil štedro. Ja mám toľko bratov, koľko sestier, moja sestra má dva razy toľko bratov ako sestier. Na vaše meniny a na veľké sviatky sme sa u vás stretávali. Všetkých sedemnásť vnúčat, vaše poklady a ich sprievodcovia. Čosi ste napiekli, pripravili pod zub, otec priniesol víno a bolo veselo. Vnúčatá súťažili v rozličných kategóriach, víťazi dostali bonboniery. Raz v lete sme prišli do Skalice na návštevu s bývalým českým spoluväzňom. Pekný, letný deň, kľúč sme našli v pootvorenom okne, doma skromne, ale všetko pekne usporiadané. Kým som išiel do pivnice pre víno, Jarko si všimol na stole otvorenú knihu. Špirkove dejiny. Všade, kde sme sa stretli, hovoril: „Tonda, ten má mamu. Vo dne pracuje v družstve a večer študuje cirkevné dejiny“. Mamička drahá. Opäť sme inde. Keby ste ma hľadali, nájdete ma? Vtedy som veril, že sa vykúpime tvorbou. Dnes k tomu dodávam, že sú aj pasivity. Prijaté utrpenie, mlčanie a bolesť. Tak rád by som si pri vás posedel a vďačne vám povedal, že aj ja ten obraz nosím v sebe.